neděle 3. března 2013

76# Milorad Pavić - Posledná láska v Carihrade


- Beda mi, - zašepkala.
- Čo ti je?
- Mám návštevu.
- Akú návštevu?
- Nejakú malú bolesť pod srdcom, čo narieka ako malý hlad. Či presnejšie, mám malý hlad, čo hľadá bolesť.
- Dalo by sa povedať, že si mala návštevu skôr, a táto bolesť a hlad na dne duše zvyčajne po návšteve prídu samy; nebol som ten, čo nosí bielu bradu v čiernej. Viem, do ktorého pohára sa nedolieva.
- Beda mi! Do ktorého?
- Do plného, to vieš aj ty.
- Nevieš ty nič. Rozum ti funguje len po uši. Vieš, koľko ich prenocovalo pod týmito vlasmi?
- Neviem.
- Ech, veru, neviem to ani ja. Ale viem, že s týmto hladom som sa narodila.
S týmito slovami Petra podišla k oknu a vybrala z črepníka steblo pichľavej trávy, vložila si ho do úst, zaviazala ho jazykom na uzol a ten potom ukázala Sofronijovi.
- Dokonalé! Už to nebolí... A ty? Ja by som povedala, že si ženský chlieb ešte neokoštoval. Je to tak? Nevieš sa pozerať tretím okom? Ale, ale, neboj sa. Aj hodinami, čo zastali, prejde presný čas. Poď, naučím ťa, ako sa modlí štyrmi rukami - ak mi niečo prezradíš.
- Čo?
- Uhádni, ako sa volá môj ľavý prsník.
- Neviem.
- A pravý?

Poslala: Chantal Prym

Žádné komentáře:

Okomentovat